PREŠOV. Dcéra rodičov zo slávneho filmu, sestra futbalovej legendy, mama uznávaného architekta. No pozoruhodný je hlavne osud jej samotnej.
Patrila medzi uznávané odborníčky z oblasti psychiatrie, bola výraznou komunálnou poslankyňou. V Prešove sa navždy rozlúčili s lekárkou Inge Eristavi. Zomrela vo veku nedožitých 79 rokov.
Jej bratom bol už tiež zosnulý futbalový reprezentant Igor Novák, sestrou vysokoškolská pedagogička a niekdajšia dekanka na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity docentka Nadežda Krajčová a jej synom je uznávaný architekt Irakli Eristavi, držiteľ viacerých prestížnych ocenení.

Z Tbilisi do Prešova
Rodáčka z gruzínskeho Tbilisi Inge Eristavi-Nováková spojila celý svoj život s Prešovom.
Narodila sa 14. júna 1946 v gruzínskej metropole Tbilisi gruzínskej lekárke Tine Chidirbegišvili a slovenskému otcovi Jánovi Novákovi, hrdinovi bojov na Dukle, ktorý pochádzal z Ruských Peklian pri Prešove. Príbeh jej rodičov sa stal predobrazom známeho filmu z roku 1960 Prerušená pieseň. Hlavné úlohy si v ňom zahrali Július Pántik a Lia Eliava.
„Nebola to čistá pravda, ale v takom diele istá miera štylizácie musí byť. V hlavných veciach sa príliš nelíšil od reality,“ povedala Naďa Krajčová po rokoch reportérovi denníka Pravda Michalovi Zemanovi. Naďa Krajčová (rodená Nováková) bola sestrou Inge, vyrastali spolu už nie v Gruzínsku, ale v Prešove.
Rok po narodení prišla mama s malou Inge za otcom na Slovensko.
Najstaršia Inge a najmladšia Naďa mali aj brata Igora, neskoršiu ikonu nielen prešovského futbalu. Narodil sa, podobne ako jeho sestra Naďa, už v Prešove, od Inge bol o dva roky mladší. V roku 1970 si premiérovo obliekol prvoligový dres prešovského Tatrana.
Hrával aj v pražskom Bohemianse a dotiahol to až do reprezentácie ČSSR, v ktorej odohral šesť zápasov a raz sa zapísal aj do listiny strelcov. Začiatkom 70. rokov patril podľa výsledkov ankiet k najlepším futbalistom v Československu. V Prahe jeho rozbehnutú hráčsku kariéru uťalo zranenie, a tak futbalový záložník presedlal na trénerskú dráhu.
Začínal v Giraltovciach, cez Bardejov a prešovský dorast prešiel na hlavný trénerský post v Tatrane a bol aj pri jeho najväčšom úspechu v 90. rokoch, keď viedol zeleno-bielych v Pohári víťazov pohárov. Neskôr pôsobil v zahraničí, v Ománe, Katare a Malajzii. Zomrel pred devätnástimi rokmi.

Na medicínu do Košíc a späť do Gruzínska
Kým Igor bol odmalička športovcom, hoci z neho chceli mať rodičia huslistu a Naďa sa dala na akademickú dráhu, Inge sa vybrala v maminých šľapajach.
Po skončení strednej školy nastúpila na štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Potom pokračovala v štúdiu na lekárskej fakulte v Tbilisi, kam sa presťahovala za svojou starou mamou.
Počas štúdií stretla svojho manžela Tejmuraza Eristaviho, s ktorým má jediného syna Irakliho. Podobne ako jeho mama, aj on sa v roku 1969 narodil v gruzínskom Tbilisi. V súčasnosti žije v Prešove.
Do metropoly Šariša sa Inge Eristavi s manželom presťahovala v roku 1973. Nastúpila na psychiatrické oddelenie prešovskej nemocnice, kde pôsobila až do roku 2006.
Potom si založila súkromnú psychiatrickú ambulanciu. Bola vyhľadávanou lekárkou, prax vykonávala až do roku 2012, keď odišla do dôchodku.

Dlhoročná poslankyňa, vyhľadávaná psychiatrička
Známa je aj vďaka svojej spoločenskej angažovanosti, predovšetkým v sociálnej oblasti. Tri volebné obdobia, od roku 1994 do roku 2006, bola poslankyňou mestského zastupiteľstva za Stranu demokratickej ľavice. Bola aj členkou prešovskej mestskej rady a predsedníčkou sociálnej komisie.
Spája sa s ňou napríklad snaha o zachovanie detských jaslí i ďalšie aktivity v sociálnej oblasti, no svoje poslanie videla hlavne v lekárskej praxi.
V nej mala roboty viac než dosť, bola uznávanou odborníčkou, obľúbenou lekárkou. Jej ambulancia na Sídlisku III bola v plnej permanencii.
„Pacienti oceňovali jej odbornosť, empatiu, schopnosť pochopiť ich trápenie a dať im nádej na vyliečenie. Za to všetko sú jej bývalí pacienti dodnes vďační,“ vyjadrili sa o doktorke Inge Eristavi jej najbližší.
Jej kolegyne a kolegovia potvrdili, že s nimi mala vždy veľmi dobrý vzťah. „Vždy keď bola príležitosť, s láskou a ochotou im pripravila niečo z gruzínskej kuchyne,“ prezradili.
O spoločenské dianie sa zaujímala aj v zrelom veku, ale skôr ako jeho pozorovateľka. Celý život rada a veľa čítala, po odchode do penzie to boli najmä kriminálky.
Zomrela 2. júna v Prešove, po vážnej chorobe, dvanásť dní pred svojimi 79. narodeninami.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Prešova a šarisškého regiónu nájdete na prešovskom Korzári